Iwk@ Olekšáková
Prednáškové zamyslenie...
Básen vznikla spontánne na nudnej prednáške z dejín staviteľstva...
...verím v pravdu...OBJEKTÍVNU... a verím, že sa nestačí prizerať ale treba konať ak chceme niečo zmeniť... a dúfam, že to raz príde.... Zoznam autorových rubrík: Súkromné
Básen vznikla spontánne na nudnej prednáške z dejín staviteľstva...
Ráno, ako každé iné, sa vyberiem do školy... a opäť zaspím. Autobus príde vďaka Bohu trochu neskôr, a tak neumytá, neučesaná, nastúpim... moje sebavedomie je opäť na minime... hoci,vždy je voľajaké nízke, toto ráno o to viac... šofér sa divne pozerá, celý autobus na mne vidí ešte stále aktuále neumyté kapre v očiach... Bože, vyzerám ako obluda. Hoci inokedy to nie je oveľa lepšie, poviem si a vduchu sa sama sebe zasmejem...Ešte, že mám aspoň zmyslel pre humor, tak ako Boh, keď ma stvoril..,a znova sa pousmejem...
Mnohí ste možno ešte nepočuli o tomto mestečku pod Tatrami. Chcem vám ho len v skratke priblížiť a poukázať na jej terajší význam a rozvoj.
Ako mnohé sestry, aj ja, mám spomienky a zážitky, ktoré by mohli byť vydané v hrubočiznej knihe typu Tolstojovej epopeje Vojna a mier.. no ja chcem uviesť len zopár, tých, podľa mňa, najcharakteristickejsších... Teda... ...AKO A ČI BOJUJÚ SESTRY O CHLAPCA ... alebo sestry musia mať rovnaký vkus?!?!?
Je to tak.... nech ma i porazí, ale tá škola, na ktorej som sa trápila štyri roky mi bude chýbať... nech to vezme čert, ale skutočne.... bude mi to chýbať... maturita je za mnou.... dnes už súhlasím s tým, že maturita je formalita,ale iba pre to, že je to za mnou a každý máme tendenciu veci po tom, čo ich už vykonáme pokladať za niečo jednoduché.... ale nebolo to tak.... toľko stresu a učenia som už dlho nezažila... viem, že na výške ma to čaká znova... ale nechcela som o tom....
"Shit"... pomyslela som si pri takom výkone, ktorý som sa dozvedela v telke. To nie je normálne. Na plnú hubu v telke povedia, že nás okrádajú a my s tým nič nespravíme.... tak toto je teda demokracia! Res publica- vec verejná... alebo skôr... verejne sa nechajme okrádať!
Tak aby bolo na začiatok jasné... Ja Bibiana Bakelyová nemám chuť to tu všetko rozprávať. Je to však tak, sú veci ktoré človek musí urobiť. Chcete teda vedieť, čo sa stalo? Celkom nič. Deň za dňom utekal... a za ním ďalší a potom ďalší... až som tu... a tak vám to tu všetko hovorím... fakt netúžim po tom, aby ste o mne všetci všetko vedeli... fakt na toto všetko seriem.... nebyť toho priblblého psychológa tam sa na to vybodnem... idem von, zabijem žiaľ z mojej nepodarenej existencie nejakým absurdným spôsobom.. nie touto primitívnou spoveďou...
Musím priznať, že už pre mňa Vianoce neznamenajú tak veľa, ako v minulosti... už sa nich tak neteším... už ich neviem tak prežívať. Neviem, či je to normálne, už pre mňa nie sú takými výnimočnými dňami v roku.... napriek tomu som včera zažila niečo, čo mi pripomenlo o čom sú Vianoce. Ďakujem za to môjmu ockovi, vďaka ktorému som včera prežila taký krásny vianočný príbeh....
Inšpirovala som sa príbehom Drahé sestry a ja, ktorý som nedávno čítala... pripomenulo mi to moje detstvo. Príhodne mám dve milé sestričky, s ktorými sa spájajú mnohé spomienky. Je to fakt milé, keď ste prostredné dieťa, ktorému sa venuje najmenej pozornosti, a tak som si od svojich sestičiek často vyslúžila pár poza uší a aj tak som vždy bola tá najhoršia. Ale to prešlo a dnes, aj keď sa mlátime ako žitá, nezaťahujeme do toho rodičov... veď sme už takmer dospelé:-).
Asi sa znova dotknem veľmi háklivej témy... témy viery. Chcem povedať, že som človek veriaci, človek, ktorý verí v niečo vyššie, vo vyššiu podstatu veci a nespolieha sa len sám na seba.. napriek tomu,že verím vo svoje schopnosti, viem, že ich mám od niekoho, kto mi ich dal... a druhý dôležitý aspekt viery(každej,nie len kresťanskej) je to, že človek sa ťažko zmieri s tým, že keď zomrie, nebude nič... bude koniec, žil si, smútil si, radoval sa, zanechal si tu možno niečo, možno nie...ale tak či tak skončíš... a tomu sa mi nechce veriť.. nemôžem pochopiť, že naša existencia tu, na tomto svete je čiste náhodná,náhoda kombinácie nejakých kvalitatívne odlišných atómov a molekúl...a preto som taká aká som? Nie...prepáčte mi... ale musím veriť!
Asi tento článok nebude mať veľkú karmu, lebo nie je ani vtipný, nie je ani výnimočný... je len o tom, čo teraz bezprostredne cítim. Je mi ľúto, som nahnevaná, teším sa, no smútim.... to všetko je vo mne... neviem to nijak dostať von, len tým, že sa vypíšem....
Neviem, či sa to niekomu z vás stalo, ale mne sa to stáve nenormálne často, že mám dilemu za dilemou. Každý deň sa snažím rozhodnúť a vždy sú tie rozhodnutia ťažšie a ťažšie. Doteraz za mna rozhodovali iný, no prišiel čas rozhodovať sa sama za seba... a mám z toho ďalšiu dilemu. Môj život je jedná veľká dilema o dileme. Mám toľko práv, toľko povinností a tým toľko starostí. Byť dospelým nie je také pekné ako som si myslela.... chcem sa vrátiť do škôlky... prosím!
Tak som rozmýšľala nad príčinami, prečo majú niektoré články takú veľkú karmu? Nie, že by ma karma až tak zaujímala, že by som nerobila nič iné a celý deň myslela len na to, ako napísať článok, čo bude mať poriadu kopu karmy...ale... človeka poteší, keď sa niekomu páči to, čo vytvoril. Nie každý je na to predurčený, aby písal diela, ktoré budú mať celosvetový úspech, nejaké svetové trháky...ale myslím, že každý má na to, aby napísal aspoň pekný priemerný článok zo srdca... chcem podotýkať... zo srdca...
Je nás na svete toľko. Toľko miliárd ľudí, každý z nás je iný... každý je sám sebou. Nikto nie je rovnaký. Sme ako snehové vločky, ktoré padajú na zem, sú krásne, sú menej krásne, a potom sú tie najškaredšie, ktoré ani nemajú tvar ako vločky... ale všetky skončia rovnako. Všetky sa v istý okamih rozplynú, skončia svoju púť a premenia sa na nepatrné množtvo vody, ktoré je také bezvýzamné ako tá vločka...!?!?
Nikdy si mi nenapísal,nikdy si pre mňa nejasal,nikdy si ma nemal rád... ..nikdy si asi neexistoval...
Asi sa to stalo už každému.. jednoducho mal zlý deň. Určite áno. A nie raz, dvakrát, ale niekoľko desiatok, stoviek,alebo pre veľkého smoliara aj tisícka dní v živote bola proste totálne na slučku. V takýchto chvíľach je najlepšie ani nevychádzať z domu... ale keď musíš, tak proste musíš.